Mobilná etiketa

https://www.pexels.com/photo/paris-20170111/

Telefóny sa stali neoddeliteľnou súčasťou nášho života, nech sme kdekoľvek. Elektronická komunikácia ovládla náš svet. Nečudo, na trhu víťazí ten, kto je rýchlejší, má viac informácií, zareaguje skôr ako ten druhý. V ekonomicky rozvinutých krajinách neexistuje ani jediný podnikateľ bez mobilného telefónu a ani jedna kancelária bez počítača. Konzervatívci namietnu, že väčšina oznámení cez mobilný telefón, či už hovorov, alebo sms, sa týka zbytočností, ale majú pravdu iba čiastočne: aj hlúpe rozhovory pubertálnych dievčat majú svoj kultúrny zmysel v ustavičnom kontakte dvoch či viacerých ľudí. Svet sa zbližuje a vďaka elektronickým komunikačným nástrojom žije vlastne on-line. Naši predkovia napísali list, odniesli ho na poštu a týždeň i viac čakali na odpoveď. Pevnú linku mal málokto a nadviazanie spojenia vyžadovalo, aby boli obidve osoby doma v rovnakom čase. Ľudia spolu komunikovali veľmi obmedzene. Dnes si denne vymeníme desiatky sms správ, telefonovať môžeme okamžite, z celého sveta, komukoľvek a kamkoľvek. Ľudia sú si bližšie, kedykoľvek sa môžu podeliť o informácie alebo pocity. Má to však aj svoje nevýhody…

      Nezišlo vám niekedy na um, prečo telefón nevynašli už v 16. storočí, ale až v tretej štvrtine 19. storočia? Jednoducho preto, že pred dvesto rokmi ho nikto nepotreboval. Správy nosili poslovia v rozpätí niekoľkých dní, svet nebol prepojený ekonomickými väzbami, nikto nepotreboval rýchly prenos informácií. Rozvoj priemyslu, finančných operácií, a najmä vznik burzy dal ekonomickej informácii veľkú hodnotu a jej cena stúpala s rýchlosťou, s akou bola prenášaná. Preto sa na patentovom úrade, ako hovorí legenda, stretli 14. 2. 1876 súčasne dvaja muži, Elisha Gray a Graham Bell, s vynálezom telefónu.

 

Predovšetkým nerušiť

Telefonovanie je pre nás taká samozrejmosť, že si už ani neuvedomujeme, že ním môžeme niekoho vyrušovať. Naša prvá veta hneď po predstavení by preto mala znieť: „Neruším? Mali by ste chvíľku?“ Ak vycítime čo i len najmenšie rozpaky, navrhneme, že zavoláme neskôr. Ak volaný náš hovor prijme, stručne vysvetlíme, prečo voláme. V telefóne buďme vecní, telefonovanie má iný význam ako rozhovor v kaviarni. Ak ide o obchodnú alebo úradnú záležitosť, nie je od veci pripraviť si zopár bodov, podľa ktorých v rozhovore postupujeme, aby sme na nič nezabudli. Mali by sme brať ohľad aj na svoje okolie. Nevadí, keď telefonujeme na ulici, tam nikoho nerušíme, v kancelárii sa s tým dokonca ráta, ale nemôžeme svojím rozhovorom baviť celú električku alebo čakáreň u zubára. Jedna sociologická štúdia potvrdila, že vypočutý telefonický rozhovor vadí okoliu viac ako rozhovor vypočutý v reštaurácii, pretože z telefonického rozhovoru počuje iba polovicu a má pocit čohosi neúplného. Okrem toho si neuvedomujeme, že s človekom v telefóne hovoríme podvedome hlasnejšie ako s človekom, ktorý sedí vedľa nás. Podmieňuje to pocit, že je ďaleko… Telefonická komunikácia má svoje výhody, ale aj svoje obmedzenia. Počujeme iba hlas, reakcie nášho partnera nemôžeme vyčítať z mimiky a výrazu očí, ako sme zvyknutí pri osobnej komunikácii. O to by sme mali byť obozretnejší a vnímať aj jemné odtiene v intonácii.

Manažéri, zvyknutí komunikovať od rána do večera, dokážu premeniť reštauráciu v čase obeda na kanceláriu, kde sú ostatní hostia zatiahnutí do dodacích lehôt a platobnej neschopnosti. Veľmi záleží na obsahu rozhovoru. O súkromných záležitostiach nehovoríme ani pred kolegami v kancelárii, nie to ešte pred návštevou. Vo všetkých týchto prípadoch dáme prednosť textovým správam, ktoré nemôžu nikomu vadiť. Ak sme v spoločnosti, na recepcii alebo dokonca na večeri, mobil radšej vypíname. Pochopíme ministra obrany, ak v takej situácii odstúpi nabok a vybaví neodkladný hovor týkajúci sa obrany štátu, ale učiteľke alebo manažérovi to neprepáčime. Telefonovanie či písanie sms počas slávnostnej večere však neprepáčime ani ministrovi obrany. V čase boomu mobilných telefónov sme mohli vidieť manažéra, ako si v reštaurácii sadol  stolu, z vreciek vytiahol dva mobilné telefóny (pre každú sieť jeden), demonštratívne ich položil na stôl a poobzeral sa, aby sa ubezpečil, že ho všetci vidia. Ak si dnes niekto položí počas spoločenského obeda mobil na stôl, priznáva tým, že nezvláda „time management“.

V divadle vypíname telefóny hneď po príchode, rovnako ako u lekára, v kine, na výstave, na svadbe, pohrebe, promócii, všade tam, kde sa očakáva dôstojný pokoj a sústredenie. Po skončení akcie pravdaže odpovieme na zmeškané hovory. Podľa dôležitosti buď zavoláme, alebo pošleme sms a vysvetlíme, že sme neboli na príjme. Od volajúceho je veľmi nezdvorilé, ak na ospravedlnenie nezareaguje, neodpíše, alebo druhýkrát nezavolá. Tam, kde nemôžeme hovor prijať, ale môžeme sa kvôli naliehavému telefonátu vzdialiť, prepneme mobil na vibračné zvonenie alebo tichý režim. Niekto si myslí, že našiel decentné riešenie v sade handsfree. Omyl. Toto zariadenie nám poskytuje jedinú slobodu: mobil nedržíme v ruke. Všetky ostatné obmedzenia jeho používania ostávajú v platnosti. Na recepcii, počas rokovania alebo obeda nemôžeme telefonovať ani pomocou handsfree. Nejde ani tak o zvláštny dojem, akým pôsobí človek, ktorý sa zdanlivo rozpráva sám so sebou, ale o rušenie ostatných a o demonštrovanie nezáujmu o okolie.

A ešte jedna nástraha: musíme tiež myslieť na to, že mobilné telefóny nás zastihnú kedykoľvek a kdekoľvek. Nie je človek, ktorému práve voláme, v Amerike, kde sú teraz tri hodiny ráno? Asi vieme, čo si môžeme ku konkrétnym ľuďom dovoliť, ale staré pravidlo nás stále varuje pred hovormi medzi desiatou hodinou večer a ôsmou hodinou ráno. Ak vieme, že volaný je v zahraničí a bude platiť aj za prichádzajúci hovor, je bezohľadné mu telefonovať v banálnej záležitosti. Tam by mala stačiť sms.

      Jiří Guth-Jarkovský píše: „Telefonicky možno iba blahoželať, nie kondolovať; telefonicky ďakovať možno iba provizórne. Telefonické pozvanie možno pripustiť iba ak je vec súrna. Netelefonujte, ak ide o hlúposti. Telefonicky nedajte najavo svoju nevôľu. Verejný telefón nepoužívajte dlho, keď vonku čakajú ľudia. Nenadávajte telefonistkám, ich práca je náročná. Nehnevajte sa na hostiteľa, že vás zanedbáva, ak ho volajú k telefónu.

 

Všetko je počuť

Keď telefonujeme, nevybavujeme iné veci, nejeme a nepijeme, je to poznať na tempe reči, artikulácii a plynulosti nášho prejavu. Jesť počas telefonovania je prejav pohŕdania druhou stranou. Musíme si uvedomiť, že telefón zachytáva aj zvuky okolia, hovor pri vedľajšom stole alebo ruch prostredia. Keď telefonujeme v kancelárii, požiadame spolupracovníkov, aby sa zdržali hlasného rozhovoru a osobných poznámok, pretože mikrofón mobilu je veľmi citlivý. Aby sme sa mohli dobre sústrediť, je praktické vybavovať dôležité telefonáty postojačky. Pri sedení je náš prejav ležérnejší, naopak, keď stojíme, máme podvedome sústredenejší a dôstojnejší tón. Pri prerušení hovoru z technických príčin sa ozýva späť volajúci. Ako ktorýkoľvek iný spoločenský kontakt, aj telefonický rozhovor riadi spoločensky významnejšia osoba: nadriadený, klient, žena. Ak vycítime, že by chceli hovor ukončiť, snažíme sa rýchlo dospieť k záveru.

Zamestnancov firmy vedieme k tomu, aby po prijatí hovoru na pevnej linke pozdravili, predstavili sa a uviedli názov firmy. Spôsob, akým to urobia, rozhoduje o prvom dojme klienta. Potom sa opýtajú, čo môžu pre volajúceho urobiť. Rozprávajú zreteľne, pomaly, dobre artikulujú, pretože človek na druhom konci linky si pri vnímaní reči nemôže pomáhať čítaním z pier, sledovaním mimiky a gest. K zdvorilosti pri telefonovaní patrí, že čakáme, kým zavesí klient, až potom môžeme hovor ukončiť my.

Zdroj: Ladislav Špaček – Veľká kniha etikety

Zdroj: peterbetyar.com, Obrázok: https://www.pexels.com

Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobné údaje budú použié iba pre účely spracovania tohoto komentáru. Zásady spracovania osobných údajov